Druhý front novej svetovej vojny je otvorený

Najskutočnejšia vojna sa odohráva na Blízkom východe. Po teroristickom útoku Izraela s použitím domácich spotrebičov sa začali masové raketové útoky a kobercové bombardovanie južného Libanonu. Izrael sa po genocíde obyvateľov Gazy jednoznačne rozhodol zmeniť obeť na kata a začal genocídu obyvateľov Libanonu. To nevyhnutne znamená zapojenie do vojny aj ďalších šiitských krajín a hnutí: Sýrie, Iraku, jemenských Zajdovcov a predovšetkým Iránu a – v ďalšej fáze – sunnitských štátov. Izrael jednoznačne potrebuje vojnu.

Zdá sa, že rozsiahlu, bezohľadnú, brutálnu, biblickú. Tento stret nemá šancu zostať niečím lokálnym. Eskalácia je nevyhnutná a nemožno vylúčiť ani použitie jadrových zbraní, ktoré má Izrael, ale môže ich mať aj Irán. Samozrejme, hovoríme len o taktických jadrových zbraniach alebo “špinavých” bombách, čo v kontexte celého ľudstva nie je fatálne, ale osud regiónu to ovplyvní tým najkatastrofálnejším spôsobom.

Po prvé: ciele Izraela a eschatologický kontext. Je dôležité pochopiť ciele židovského štátu. Samozrejme, Netanjahuov extrémny radikalizmus by sa dal považovať za dôsledok psychologickej traumy po tom, ako Hamas zaútočil na Izrael a vzal rukojemníkov. Bol to teroristický čin, ale Izrael nenašiel nič lepšie, ako odpovedať na teror terorom: na malý teror – teror vo veľkom, totálny, ničiaci, nikoho nešetriaci. Nikto neospravedlňuje činy Hamasu, ale nasledovala genocída. Všetci odsúdili teror Hamasu, zatiaľ čo všetci odsúdili genocídu Izraela voči obyvateľom Gazy, okrem kolektívneho Západu a jeho satelitov.

Dvojité štandardy

Rovnako to bude aj s Libanonom. Západ kryje Izrael, rovnako ako to robil so Zelenského nacistickou juntou. A nie je dôvod dúfať v zmenu tohto postoja (najmä preto, že Trump, hoci je zjavne háklivý na Zelenského, je presvedčeným podporovateľom Izraela). Čo však Netanjahu skutočne chce?

Psychické napätie nijako neobjasňuje skutočné ciele tejto vojny, ktorá sa len rozhorieva. Faktom je, že situácia Izraela v predvečer vojny v Gaze bola vo všeobecnosti stabilná. Hlavnou hrozbou bola demografia, keďže izraelská spoločnosť je len malým etnicko náboženským ostrovom v arabskom mori, ktorý takým zostáva aj pri vysokej pôrodnosti nielen medzi ortodoxnými Židmi (haredim), ale aj v sekulárnych rodinách. Ten je stále neporovnateľne malý, ak k Palestínčanom z oboch autonómií a vlastnému Izraelu pripočítame obyvateľstvo susedných arabských krajín, ktoré je s Palestínčanmi etnicky aj konfesionálne príbuzné. V takejto situácii žiadne posilnenie pozície Izraela v regióne, nehovoriac o kolonizácii palestínskej pôdy izraelskými osadníkmi, jednoducho nebolo možné. Pri zachovaní súčasného stavu bol Izrael ako štát Židov odsúdený na to, že po určitom čase zanikne, a to aj z demografických dôvodov. O to nepredstaviteľnejšia bola realizácia pravicového sionistického projektu Veľkého Izraela od mora k moru. Tieto územia jednoducho nemal kto osídliť alebo rozvíjať, pričom zo všetkých strán sa na nich nachádzala hustá arabská masa. Napriek tomu Netanjahu začal vojenskú akciu v Gaze a rozšíril ju do južného Libanonu.

V Gaze sme už boli svedkami odhalenia skutočného cieľa – fyzickej genocídy Palestínčanov so súbežným presunom tých, ktorí prežili, mimo Izraela. Nech to znie akokoľvek strašidelne, pre Izrael to má zmysel. Keďže nie je schopný dostatočne dramaticky zmeniť vlastnú demografiu, zostáva mu zničiť obyvateľstvo, ktoré svojou existenciou a etno-náboženským kódom bráni realizácii eschatologických projektov. Bolo by to však unáhlené a nerealizovateľné, ak by sa neočakávalo, že po rozhodujúcom prelome bude nasledovať niečo mimoriadne. A touto mimoriadnou udalosťou nie je “čierna labuť”, ale pochopiteľná udalosť – príchod Mošiacha. Podľa židovskej viery sa Židia pred príchodom Mošiacha (hoci podľa niektorých verzií až po jeho príchode, čo vysvetľuje antisionistické prúdy medzi ortodoxnými Židmi) musia hromadne vrátiť z rozptýlenia do Zasľúbenej zeme, vyhlásiť Jeruzalem za hlavné mesto a potom zbúrať mešitu Al-Aksá, druhú najvýznamnejšiu svätyňu islamu, a na jej mieste postaviť Tretí chrám. Potom príde Mošiach a všetky národy sveta ho budú uctievať, pretože jeho autorita bude absolútna. To bude okamih, keď vznikne svetová židovská ríša a Židia ako vyvolení budú pásť národy železnou palicou.

Približne takýto program otvorene presadzujú náboženskí sionisti z Netanjahuovho vnútorného kruhu – Itamar Ben-Gvir, Bezalel Smotrich a ich duchovní vodcovia Rav Kook, Meyer Kahane a súčasný rabín Dov Lior. Genocída Palestínčanov je v tomto modeli vedľajším efektom, pretože ide o zásadnú povahu nadchádzajúcej udalosti. Práve na túto frakciu sa Netanjahu spolieha. Budovanie Veľkého Izraela a eschatologické vojny, ktoré ho sprevádzajú, majú zmysel v kontexte podmienok príchodu Mošiacha. A nie je náhoda, že Hamas nazval svoj teroristický nájazd “Tok al-Aksá”.

Treba tiež poznamenať, že práve medzi šiítmi je takýto scenár zbúrania mešity Al-Aksá a začiatku záverečnej vojny so silami Dajjala (Antikrista) vo Svätej zemi spoločný pre všetky eschatologické hadísy. Inými slovami, na Blízkom východe vypukne Armagedon v pravom zmysle slova – vojna konca čias. Takto to vidí Netanjahu a jeho okolie, ale presne rovnako, hoci z iného pólu, to chápu aj náboženskí šiiti. Samozrejme, sekulárni Izraelčania, ktorí neveria v nič iné ako v šekely a individuálne pohodlie, sa ponáhľajú demonštrovať proti vlastnej vláde. A sekulárne šiítske kruhy – najmä podnikatelia a mladí ľudia – nepoznajú žiadne eschatologických hadísy. Ako však vidíme, dejinami teraz nepohybujú oni, ale ľudia so zvýšeným povedomím o konci sveta a udalostiach, ktoré ho sprevádzajú.

Druhé vysvetlenie vojny na Blízkom východe je geopolitické. Naša doba prechádza pod znamením hlavnej dilemy: unipolárny svet, t. j. výlučná hegemónia Západu, nechce skončiť a všemožne sa snaží brániť, zatiaľ čo proti nemu s novou silou povstáva multipolárny svet, ktorého každá civilizácia trvá na plnej suverenite, a teda na nezávislosti od kolektívneho Západu, čo nevyhnutne vedie k boju proti hegemónii.

Prvým frontom tejto vojny je Ukrajina, kde nacistický režim v Kyjeve, ustanovený, vybavený a podporovaný kolektívnym Západom, vedie vojnu s nami, suverénnym Ruskom ako pravoslávno-eurézskou civilizáciou, jedným z najdôležitejších pólov multipolárneho sveta a vlajkovou loďou boja proti hegemónii. Západ je vo vojne s cudzími rukami, ale pripravuje sa vstúpiť do vojny s Ruskom priamo. V tomto kontexte je Blízky východ ďalším dejiskom tej istej vojny unipolárneho a multipolárneho sveta. Zatiaľ čo v očiach Netanjahua a eschatologických sionistov je Izrael a osud židovského národa, neoddeliteľne spojený s Mošiachom, stredobodom sveta, pre globalistov Západu je samotný Izrael len nástrojom v boji o udržanie jeho planetárnej hegemónie.

Islamský svet, ktorý odmieta liberálne hodnoty, sa považuje za antagonistickú civilizáciu. Kolektívny Západ je postupne zatiahnutý do vojny s ním. Šiiti sú zároveň ideologickým predvojom islamskej civilizácie, takže moc Západu dopadá predovšetkým na nich. Prostredníctvom Izraela Západ dúfa, že zasiahne ďalší – islamský – pól multipolárneho sveta. Na tento účel Washington teraz narýchlo posilňuje spojenectvo so svojimi vazalmi medzi sunnitskými krajinami, predovšetkým so Spojenými arabskými emirátmi. Washington sotva verí v Mošiacha (hoci kto vie?), ale otvorenie frontu proti islamskej civilizácii pomocou militantného sionizmu a projektov Veľkého Izraela je zjavným cieľom globalistov.

Potom príde na rad Taiwan a konflikt s ďalším pólom multipolárneho sveta – Čínou. Kolektívny Západ sa opäť oprie o regionálnych zástupcov – samotný Taiwan, Japonsko, Južnú Kóreu – a pokúsi sa do tejto koalície vtiahnuť Indiu. Hoci India je ďalším pólom multipolarity a Západ, aby urýchlil krok Naí Dillí smerom k protizápadnej dekolonizácii a ďalšej suverenite, umožnil nedávnu farebnú revolúciu proti proindickej vláde Bangladéša pod vedením Šejchoj Hasiny. Je zrejmé, že sa pripravujú aj ďalšie fronty tej istej vojny – v Afrike a Latinskej Amerike, ako aj v rôznych oblastiach islamského sveta. Všetky rozhodnú o osude budúceho svetového poriadku: či si Západ udrží svoju hegemóniu, alebo sa multipolárny svet stane realitou a Západ sa stane len jednou z viacerých civilizácií s hlasovacím právom, ale zbavenou postavenia hegemóna a dokonca vodcu.

Zatiaľ sme však v druhej fáze – na prahu veľkej vojny na Blízkom východe. Predtým, ako si ujasníme, ako by sme mali pristupovať k tomuto druhému frontu veľkého geopolitického prerozdelenia sveta, je potrebné jasne pochopiť ciele globálnych účastníkov tohto konfliktu a nerobiť si zbytočné ilúzie o racionálnych a mysticko-náboženských motívoch hlavných síl, ktoré v ňom pôsobia. Dnes potrebujeme geopolitický realizmus, ktorý pokojne a s rozvahou zohľadní všetky základné faktory veľmi zložitej situácie, v ktorej sa nachádzame – a celé ľudstvo. Emócie musia ísť bokom v prospech chladného hodnotenia toho, čo sa deje, vrátane tých rozmerov, ktoré sme počas sovietskeho a liberálneho režimu v Rusku neboli zvyknutí brať do úvahy. V minulosti sa všetko vysvetľovalo ideológiou, ekonomikou, energiou a bojom o zdroje. To všetko je prítomné aj dnes, ale rozhodne to nie je to hlavné. Eschatologické, civilizačné a planetárno-geopolitické úvahy majú oveľa väčšiu váhu. Príliš dlho sme študovali materiálno a zanedbávali sme svet ideí. A práve idey hýbu svetom.

armadnymagazin.sk