Alexander Dugin o Deep State v Európe

Preto sa americkí trockisti rozhodli, že musíme všemožne pomáhať globálnemu kapitalizmu a Spojeným štátom ako jeho vlajkovej lodi a snažiť sa zničiť ZSSR (a potom Rusko ako jeho dediča) spolu so všetkými suverénnymi štátmi. Socializmus môže byť len prísne internacionálny, čo znamená, že Spojené štáty musia upevniť svoju hegemóniu a zničiť svojich protivníkov, až potom, keď bohatý Sever upevní svoju úplnú nadvládu nad chudobným Juhom a všade zavládne medzinárodný kapitalizmus, sa vytvoria predpoklady na prechod do ďalšej fázy historického vývoja. Na uskutočnenie tohto diabolského plánu sa americkí trockisti strategicky rozhodli vstúpiť do veľkej politiky, ale nie priamo, pretože ich v USA vôbec nikto nevolil, ale prostredníctvom veľkých strán. Najprv prostredníctvom demokratov a potom, keď sa sprisahanci dostali k chuti, prostredníctvom republikánov. Trockisti si otvorene uvedomovali potrebu ideológie a boli hákliví na parlamentnú demokraciu, pretože ju považovali za obyčajnú zásterku pre veľký kapitál. Spolu s CFR sa tak v Spojených štátoch pripravila ďalšia verzia deep state.

Neokonzervatívci sa svojím trockizmom nechválili a naopak, zvádzali klasických amerických militaristov, imperialistov a stúpencov globálnej hegemónie. A týmto ľuďom, ktorí boli pred Trumpom sotva plnohodnotnými pánmi Republikánskej strany, musel Trump čeliť. V istom zmysle je americký deep state bipolárny, to znamená, že má dva póly – ľavicovo globalistický (CFR) a pravicovo-globalistický (neokonzervatívci). Obe organizácie sú však nadstranícke, nikým nevolené a sú nositeľmi vyhrotenej, obsedantnej – v skutočnosti otvorene totalitnej – ideológie. V mnohých ohľadoch sa navzájom zhodujú, líšia sa len rétorikou. Obaja sú rozhodne proti Putinovmu Rusku a Si Ťin-pchingovej Číne a proti multipolarite vo všeobecnosti. Vnútri USA sú však obaja rovnako tvrdo proti Trumpovi, keďže on a jeho stúpenci stelesňujú starú verziu americkej politiky, ktorá nemá nič spoločné s globalizmom a zameriava sa na domáce problémy. Tento Trumpov postoj je však skutočnou vzburou proti systému. Nie menšia ako islamistická politika Erbakana a Erdogana v prípade kemalizmu v Turecku. Tu je vysvetlenie, prečo sa s Trumpovým prezidentstvom objavila téza o deep state v Spojených štátoch.

Donald Trump a jeho línia získali podporu kritickej masy amerických voličov. Ukázalo sa však, že tento postoj nezodpovedá názorom deep state, ktorý sa prejavil tým, že začal tvrdo konať proti zvolenému prezidentovi mimo právneho rámca a pošliapal normy demokracie. Demokracia sme my, vyhlásil účinne deep state v Spojených štátoch. Mnohí kritici začali hovoriť o štátnom prevrate. V skutočnosti to tak aj bolo. Tieňová vláda v Spojených štátoch sa dostala do klinča s demokratickou fasádou a začala sa čoraz viac podobať na diktatúru. Liberálnu a globalistickú. Pozrime sa teraz, čo by téza o deep state mohla znamenať v prípade európskych krajín.

Európania si v poslednom čase začali všímať, že aj v ich štátoch sa s demokraciou deje niečo nezvyčajné. Obyvateľstvo volí podľa svojich preferencií, čoraz viac podporuje rôznych populistov, predovšetkým pravicových, ale nejaká autorita v štáte víťazov okamžite a tvrdo osočuje, potláča, očierňuje a násilne odstraňuje od moci. To vidíme vo Francúzsku s Macronom a stranou Marine Le Penovej, v Rakúsku so Stranou slobody, v Nemecku s Alternatívou pre Nemecko a stranou Sarah Wagenknechtovej, v Holandsku s Geertom Wildersom atď. Vyhrávajú demokratické voľby, ale sú ďalej vzdialení od moci. Znie vám táto situácia povedome?

Áno, veľmi pripomína Turecko a kemalistickú armádu. Takže aj v Európe máme do činenia s deep state. Hneď na prvý pohľad je zarážajúce, že vo všetkých európskych krajinách tento orgán nemá štátnu príslušnosť a funguje striktne podľa rovnakých vzorov. Nie je to len francúzsky deep state, nemecký, rakúsky, holandský a tak ďalej. Je to celoeurópsky deep state, ktorý je súčasťou jednotnej globalistickej siete. Centrum tejto siete je v americkom deep state, predovšetkým v CFR, ale táto sieť pokrýva aj Európu, kde ľavicoví liberáli v úzkom spojenectve s ekonomickou oligarchiou a postmodernými intelektuálmi (takmer vždy pochádzajúcimi z prostredia trockistov) tvoria európsku vládnucu triedu, ktorú nikto nevolí, ale disponuje totalitnou mocou. Táto trieda sa považuje za súčasť jednotného atlantického spoločenstva. V podstate je to elita NATO. A opäť môžeme spomenúť tureckú armádu.

NATO je podpornou štruktúrou celého globalistického systému, teda vojenským rozmerom deep state kolektívneho Západu. Nie je ťažké lokalizovať európsky deep state v štruktúrach príbuzných CFR: v európskej pobočke Trilaterálnej komisie, Davoskom fóre Klausa Schwaba atď. Práve na tejto mocenskej platni naráža európska demokracia, keď sa podobne ako Trump v USA snaží robiť rozhodnutia, ktoré európske elity považujú za “nesprávne”, “neprijateľné” a “odsúdeniahodné”. A nejde len o formálne štruktúry Európskej únie. Ide o oveľa mocnejšiu a účinnejšiu silu, ktorá nemá žiadne právne formy. Ide o nositeľov ideologického kódu, ktorí by podľa formálnych zákonov demokracie jednoducho nemali existovať. Sú to strážcovia hlbokého liberalizmu, ktorí vždy tvrdo reagujú na akékoľvek nebezpečenstvo prichádzajúce zo samotného systému demokracie. Podobne ako v prípade Spojených štátov, aj v politických dejinách novovekej Európy zohrávali slobodomurárske lóže významnú úlohu ako centrály sociálnych reforiem a svetskej transformácie. Dnes už tajné spoločnosti nie sú veľmi potrebné, už dávno fungujú otvorene, ale udržiavanie slobodomurárskych tradícií je súčasťou kultúrnej identity Európy. Dostávame sa tak k najvyššiemu stupňu nedemokratickej, extrémne ideologizovanej inštitúcie, ktorá pôsobí v rozpore s akýmikoľvek právnymi pravidlami a normami a ktorá má v Európe plnú moc. Ide o nepriamu moc alebo tajnú diktatúru. Európsky deep state ako neoddeliteľná súčasť jednotného systému kolektívneho Západu, pospájaného NATO. Posledné, čo zostáva, je aplikovať princíp deep state na Rusko.

Je charakteristické, že v ruskom kontexte sa tento pojem používa veľmi zriedkavo alebo vôbec. To však neznamená, že v Rusku nič také ako deep state neexistuje. Skôr to znamená, že sa s ním zatiaľ nestretla žiadna významná politická sila s rozhodujúcou podporou verejnosti. Napriek tomu je celkom možné opísať inštanciu, ktorú by sme s istou mierou konvenčnosti mohli nazvať “ruským deep state”. V Rusku je štátna ideológia zakázaná od rozpadu ZSSR a ruská ústava je v tomto smere plne v súlade s inými nominálne liberálno-demokratickými režimami. Voľby sú viacstranické, hospodárstvo je založené na trhu, spoločnosť je sekulárna a ľudské práva sa dodržiavajú. Inými slovami, z formálneho hľadiska sa súčasné Rusko zásadne nelíši od krajín Európy a Ameriky alebo od Turecka. V Rusku však existovala aj istá implicitná nadstranícka autorita, ktorá bola viditeľná najmä počas Jeľcinovej vlády. V tom čase sa táto inštancia nazývala zovšeobecňujúcim pojmom “rodina”. ”

“Rodina” plnila funkcie takéhoto Deep state. A ak sám Jeľcin bol legálnym (hoci nelegitímnym) prezidentom, ostatní jej členovia neboli nikým volení a nemali žiadne legálne právomoci. “Rodinu” v 90. rokoch tvorili Jeľcinovi príbuzní, oligarchovia, lojálni ochrancovia zákona, novinári a presvedčení liberáli – západniari. Práve oni realizovali hlavné kapitalistické reformy v krajine, presadzovali ich bez ohľadu na legislatívu, menili ju podľa vlastnej vôle alebo ju jednoducho ignorovali. A nekonali len kvôli klanovým záujmom, ale ako skutočný deep state, zakazovali niektoré strany a umelo podporovali iné, upierali moc víťazom (KPRF, LDPR) a dávali ju neznámym a nevýrazným ľuďom, kontrolovali médiá a vzdelávací systém, prideľovali celé odvetvia lojálnym figúrkam a rušili veci, ktoré pre nich neboli zaujímavé. Deep state ako pojem nebol v tom čase v Rusku známy, ale samotný fenomén bol evidentný. Zároveň treba poznamenať, že v takom krátkom čase po rozpade otvorene ideologického systému jednej strany sa v Rusku nemohol sám od seba vytvoriť plnohodnotný hlboký štát. Zákonite sa nové liberálne elity jednoducho pripojili ku globálnej západnej sieti a čerpali odtiaľ ideológiu, ako aj metodológiu nepriamej moci – prostredníctvom lobizmu, korupcie, mediálnych kampaní, kontroly nad vzdelávaním, stanovenia kritérií, čo je užitočné a čo škodlivé, čo je dovolené a čo treba zakázať. Jeľcinovský deep state nazýval svojich oponentov červenohnedými a vedome blokoval vážne útoky sprava aj zľava. To však znamená, že existovala nejaká ideológia (formálne neuznaná ústavou), na základe ktorej sa prijímali takéto rozhodnutia o dobre a zle. Bol to liberalizmus.

Deep state vzniká len v demokracii ako korigujúca a kontrolujúca ideologická inštitúcia. Táto tajná moc má úplne racionálne vysvetlenie. Bez takéhoto naddemokratického regulátora by sa liberálny politický systém mohol zmeniť, pretože neexistuje žiadna záruka, že by si ľudia nezvolili silu, ktorá by ponúkla vlastnú, alternatívnu cestu spoločnosti. O to sa pokúsili Erdogan v Turecku, Trump v USA a populisti v Európe a čiastočne sa im to aj podarilo. Konfrontácia s populistami však núti deep state vystúpiť z tieňa. V Turecku to bolo jednoduché, keďže kemalistická vojenská dominancia bola do veľkej miery daňou historickej tradícii. Ale v prípade USA a Európy je odhalenie ideologickej centrály, ktorá funguje prostredníctvom nátlaku, totalitných metód, porušuje zákony a nemá žiadnu volebnú legitimitu, škandálom, pretože nenapraviteľne poškodzuje naivnú vieru v mýtus demokracie. Deep state je postavený na cynickej – celkom v duchu Orwellovej Zvieracej farmy – téze:

“Niektorí demokrati sú demokratickejší ako všetci ostatní”. Ale to už je diktatúra a totalita, môžu si myslieť bežní občania. A budú mať pravdu. Rozdiel je len v tom, že totalita jednej strany funguje otvorene, zatiaľ čo tajná moc, ktorá stojí nad systémom viacerých strán, musí skrývať samotný fakt svojej exišablóna. To už nebude možné. Žijeme vo svete, kde sa deep state mení z konšpiračnej fantázie na jasnú a jednoznačne fixovanú politicko-spoločenskú a ideologickú realitu. Lepšie je čestne sa pozrieť pravde do očí. Deep state je seriózny.

https://www.armadnymagazin.sk/